Európsky politický establishment (do ktorého patrí aj slovenská opozícia) sa usiluje prezentovať včerajšiu historicky hysterickú hádku v Oválnej pracovni (ktorá prekonala aj zážitky Billa Clintona s praktikantkou Monikou Lewinski) ako hrdinský odpor statočného vodcu utláčaného národa bojujúceho za slobodu proti cynickému arogantnému tyranovi. Niektorí opäť neodolali šanci zahrať sa na insitných historikov a prirovnali správanie Donalda Trumpa k Volodymyrovi Zelenskému k správaniu Hitlera voči Háchovi alebo Brežneva voči Dubčekovi. Chápem, že je veľmi lákavé zjednodušiť to na predstavu, že vazal bol nevrlý na svojho pána. Tieto analógie pokrivkávajú hneď na niekoľkých miestach.
Predovšetkým opomínajú, ako arogantne sa doteraz správal sám Volodymyr Zelenskyj voči celému svetu, ako spupne sa prezentoval sťaby majiteľ zemegule a drzo predkladal nezmyselné požiadavky. Väčšina verejnosti má pocit, že to, čo sa udialo, je čosi neslýchané, čo sa v dejinách diplomacie ešte nikdy nestalo... Ako sa to vezme. Prikláňam sa k verzii, že celý spor bol vopred zinscenovaný. Zelenskyj sa nechal vyprovokovať a pred celým svetom odhalil, že nesúhlasí s prímerím a mierovými rokovaniami. Nič viac Trump nepotreboval. Výhovorky, že žiadal len „bezpečnostné záruky“, sú viac než trápne. Tie mu totiž napriek veľkohubým rečiam európskych politikov nikto nemôže dať. Rusi nikdy nebudú súhlasiť s tým, aby na prímerie dohliadali členské štáty NATO a Trump dal jasne najavo, že má tých avantúr už dosť a že chce tú vojnu ukončiť. Moralizovanie nad tým, že Američania nechcú Zelenskému pomáhať, tu nemá miesto. My sme za tie tri roky šialenej eskalácie napätia akosi zabudli, že nikto z nás nie je povinný pomáhať Ukrajine, že nás s ňou nespájajú žiadne spojenecké záväzky a že nad „bezpečnostnými zárukami“ pre Zelenského režim vždy bude stáť niečo dôležitejšie: globálna bezpečnosť a svetový mier.
Trumpove slová, že to bude „dobrá televízna show“ signalizujú, že Zelenského ponížil úmyselne, ale tento malý neurotický mužíček si za to čiastočne môže sám, lebo je o ňom známe, že má takpovediac príliš krátku zápalnú šnúru. Zúfalstvo ukrajinskej veľvyslankyne v USA, ktorú kamery zachytili, ako sa pri Zelenského prejave bezradne chytá za hlavu, je úplne pochopiteľné. Môžete si o Donaldovi Trumpovi myslieť, že je to narcisistický psychopat, ale každý, kto ide do Bieleho domu, dostáva inštrukcie, že tento prezident nenávidí sebavedomých ľudí a neznáša, keď mu niekto pred kamerami oponuje. Rozohrať s ním takúto partiu a navyše sa pohádať s americkými novinármi na ich posvätnej pôde je číre bláznovstvo. Môžete si fandiť, aký ste hrdina, že ste to zahrali so založenými rukami na frajera, ale ak ste prišli do Bieleho domu s cieľom niečo vybaviť a takto sa správate, pričom jediné, čo dosiahnete, je historické prvenstvo prvej hlavy štátu bez rešpektu vyhodenej z Bieleho domu, tak ste hlupák.
A potom je tu ďalšia vec. Žasnem nad tým, koľko ľudí je naivných a myslí si, že za zatvorenými dverami sa rozhovory s Washingtonom uskutočňujú ako zdvorilostné posedenia pri čaji. Ponižovanie lídrov najmä z Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie, ktorí sa kedy stretli s nejakým prezidentom USA, je na dennom poriadku. To len my si myslíme, že všetko sa deje pri hollywoodskych úsmevoch a podaniach rúk. Trump nám iba odhalil, ako to celé prebieha a my sa pokrytecky tvárime, že nevieme, ako vyzerá vzťah brachiálnej moci k vazalovi. Ak si myslíte, že Spojené štáty narábali s každým v rukavičkách, tak si spomeňte na panamského diktátora (a inak verného spojenca Spojených štátov) Manuela Noriegu, ktorý len zašepkal slová pochybnosti či jemného nesúhlasu a už čelil invázii USA. Alebo si spomeňte na incident, keď bol v novembri 1990 predložený Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie č. 678 povoľujúci vojenský zásah proti Iraku pod vedením USA. Iba dve krajiny hlasovali proti: Kuba a Jemen. Kuba nemala čo stratiť, už dávno čelila embargu Spojených štátov. Ale veľvyslanec USA pri Organizácii spojených národov povedal vtedy predstaviteľovi Jemenu výhražné slová, že to bolo „najdrahšie hlasovanie, aké ste kedy urobili“. Nasledovala krutá pomsta. Všetka rozvojová a humanitárna pomoc Jemenu bola zablokovaná. Spojené štáty zastavili financie Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, Saudská Arábia vyhnala zo svojho územia všetkých jemenských robotníkov (ktorí boli kľúčovou zložkou ekonomiky Jemenu). V nasledujúcich rokoch čelil Jemen obrovskému hladomoru.
Toto ponižovanie a vražedné trestanie jednej z najchudobnejších krajín sveta najmocnejším štátom planéty a jeho spupným prezidentom z texaskej ropnej dynastie nikomu neprekážalo. Nepočuli ste žiadne pobúrenie liberálnych novinárov. Ale toto sa dialo desaťročia bez povšimnutia mainstreamových médií a politického establishmentu. Preto tú hŕstku z nás, ktorá pozná povahu amerického imperializmu, nemôže prekvapiť alebo šokovať správanie Trumpa. Ale ak vás nepoburovalo doterajšie správanie amerického impéria a pobúrila vás až táto fraška, tak ste obyčajní pokrytci.
To isté sa týka aj škandalóznej zmluvy, ktorá by urobila z Ukrajiny kolóniu. Toto predsa nebol Trumpov nápad. Naozaj majú všetci rozhorčení takú krátku pamäť, že zabudli, že to nebol nikto iný ako Volodymyr Zelenskyj, ktorý v októbri minulého roka ponúkol všetky nerastné suroviny a energetické zdroje Ukrajiny Spojeným štátom? A Biden s tým nielenže súhlasil, ale pretlačil v Kongrese USA „zákon o znižovaní inflácie“, ktorý nebol ničím iným ako veľkým obratom k protekcionizmu, ktorý dnes otvorene presadzuje Donald Trump. To len posledných pár týždňov zbabelý Zelenskyj, ktorému tečie do topánok, opäť nespoľahlivo otočil a ponúka bohatstvo Ukrajiny pre zmenu Európanom. Ale akú váhu má vlastne slovo tohto podvodníka, ktorý pokútne kšeftuje s vlastnou krajinou?
Európa chráni politickú mŕtvolu. Spomeňte si na teóriu mŕtveho koňa, o ktorej som vám pred niekoľkými dňami písal. Pohŕdam ľuďmi, ktorí majú odrazu obavy o dôstojnosť Volodymyra Zelenského, no neprejavili ani štipku solidarity s Ukrajincami, ktorí čelili násilnej mobilizácii. Návšteva ukrajinského prezidenta v Bielom dome nebola zdvorilostná, bola to rozhodujúca misia, lebo Zelenskyj od Trumpa niečo chcel, a teraz to nedostane. A keďže podpora USA je pre Ukrajinu absolútne kľúčová, Zelenskyj katastrofálne zlyhal a je len otázkou času, kedy ho zvrhnú jeho vlastní. Dnes už nie je statočný a silný vodca, dnes je smiešny a opovrhnutiahodný človiečik bojujúci o svoj biedny život. Preto bol taký trápny, keď v rozhovore pre Fox News takmer vydesene tvrdil, že iba ukrajinský ľud môže rozhodnúť, kedy odstúpi – ten ľud, ktorému odoprel voľby, ktorý uväznil vo vlastnej krajine, aby potom velikášsky vykrikoval, že kto nesúhlasí s jeho politikou, môže odísť... Nie, nie, za to, že neodchádza z politickej scény dôstojne, nemôže Donald Trump, iba on sám.
A Európa? Táto rozdelená a rozhádaná stará pani, ktorá nie je ani svetadielom, iba kontinentom, ktorá nie je mocenským hráčom, iba semiperifériou, neudrží ani súčasné línie. Volanie na podporu Zelenského nie je z úst európskych lídrov ničím iným ako smiešnym pokrytectvom, pretože okrem plamenných výziev na všetkých možných frontoch neurobia vôbec nič. Volanie šéfky diplomacie EÚ Kaji Kallasovej po „novom európskom lídrovi slobodného sveta“ má asi taký význam ako vzývanie sitnianskych rytierov, aby sa prebudili, pretože medzi touto reprezentáciou Únie nijaký silný líder nie je, a Trump a Putin to dobre vedia. Ak si Kallasová myslí, že existuje niečo ako „slobodný svet“ nezávislý od USA, tak je nenávratne hlúpa. Kto by ním mal byť? Fašizoidný Friedrich Merz? Ochromený Emmanuel Macron? Či smiešny Keir Starmer? V čase epochálnych zmien vyžaruje z EÚ tragikomédia politických pávov a mocenských impotentov. Ale na to, aby sme sa z toho smiali, je naša civilizácia v príliš vážnej kríze.
Povedzme to úplne otvorene: vinníkmi tejto bezpodmienečnej kapitulácie bez úniku sú arogantní európski atlantisti visiaci na šnúrke od gatí strýčka Sama, ktorí sa dnes s úžasom a plačom na krajíčku pozerajú na to, že tak ako sa Spojené štáty dve storočia správali k Latinskej Amerike, tak sa teraz správajú k európskym vodcom. Zobudili sa ako Alenka v ríši divov do reálneho sveta a so zdesením zistili, že prezidenti USA vždy presadzovali primárny záujem amerického imperializmu a že oni, ktorí s dôverou poslúchli výzvu Joea Bidena, aby sa energeticky odstrihli od Ruska a stali sa závislými na dodávkach skvapalneného plynu z Texasu, sú zrazu vyhodení z globálnych plánov USA uskutočňujúcich sa na úkor Európy. Zisťujú, že neboli obetovaní o nič šetrnejšie ako Afganci, keď sa od nich Američania odpojili po dvoch desaťročiach katastrofálnej okupácie, že sa zrazu ocitli v rozbúrenom svete bez priateľov, kde proti nim stojí nielen Rusko a Čína, ale aj USA. A čo je horšie, nemôžu s tým nič robiť, lebo nie sú pripravení ísť tvrdo proti záujmom USA – nemôžu sa vyhrážať ani len zatvorením amerických vojenských základní, lebo zúfalo žobrú o prítomnosť Američanov vo svojich krajinách.
Toto je výsledok politiky Ursuly von der Leyenovej a niekoľkých generácií, toto je katastrofálne strategické zlyhanie celého projektu EÚ a táto tragikomická partička zaštiťujúca sa hodnotami Západu, ktorý už neexistuje, nedokázala vymyslieť nič lepšie ako rozpútať ešte obludnejší militarizmus a ponúknuť ako liek na civilizačnú krízu – extrémny rast zbrojenia. Dokonca nielen zradikalizovaná slovenská opozícia, ale aj premiér Fico s tým potichu súhlasí. A to všetko v čase, keď sa Európska únia utápa v ekonomickej recesii a politických nepokojoch a vynakladá na zbrojenie už dnes niekoľkonásobne viac finančných prostriedkov ako Rusko...
Na zajtrajšom európskom summite v Londýne, na ktorom sa má zúčastniť aj Volodymyr Zelenskyj, padne iste veľa silných slov. Ale už dnes je jasné, že to budú slová prázdne. Európa nie je schopná nahradiť vojenskú angažovanosť USA na Ukrajine a je od nej podlé, ak takto zavádza nielen vyčerpaný ukrajinský ľud. Donald Trump nenaletí na „bezpečnostné záruky“, lebo chce túto vojnu ukončiť a vie, že ak sa zrealizuje francúzsko-britský plán na nasadenie „mierotvorcov“ proti vôli Ruska, bude to znamenať jediné – pokračovanie nezmyselnej vojny. Možno by mal niekto Britom a Francúzom pripomenúť Suezskú krízu z roku 1956, keď nedokázali pre svoj plán invázie do Egypta získať Spojené štáty a výsledkom vojenského konfliktu tak bolo posilnenie egyptskej pozície a oslabenie európskeho vplyvu na Blízkom východe. Dnes robia tú istú chybu.
V Oválnej pracovni Bieleho domu nebol ponížený iba ukrajinský prezident, ale celá Európa, ktorá predstierala, že sa môže stať alternatívnym geopolitickým pólom, ktorý v tejto vojne nahradí Spojené štáty. Nikdy sme niečím takým neboli, a teraz už vonkoncom nie sme. Budeme musieť čeliť pravde. Pochopiť konečne, že starý svet umiera, že už nemôžeme hrať tieto naivné mocenské hry, ale hľadať cesty k prímeriu a deeskalácii napätia na celom svete. To je naša misia. Pomáhať Ukrajine nie vo vojne, ale v mieri. Bez toho – opakujem už po stýkrát – sa staneme iba slepým črevom Ázie, skanzenom západnej civilizácie, perifériou Eurázie, ktorej mocenské centrum sa presúva na východ.
